Vyznanie
Pre svoju lásku sa trápiť,
najkrajšia bolesť vo vesmíre.
Bolí v celej duši.
Viem však, že tuší
Oplatí sa, pretože srdce pre ňu búši.
Predsa však tvoja láska ťa trápi
Trhá dušu na drápy.
Nepomôže ani vesmír.
Ani keby hviezdy z neba popadali.
Láska, ktorá pevnejšia je.
Ako oceľové reťaze na svete.
V celom vesmíre.
Ako je pole šíre.
Niet silnejšej krásy
V tom vesmíre.
Keď nevieš povedať čo cítiš.
Keď povieš, tak necítiš.
Všetky svoje city v duši
Vôbec netuší
Že je toho v tebe viac
Len to nevieš vysypať.
A keď niečo predsa vyjde
Kúsky pospájané, nite,
Vyzerajú popletené,
Pomotané, povité.
Bláznivé a vyšinuté.
Jedno je však predsa isté,
Ako domov, v duši cítiš,
Ten pocit stále prudší,
Že láska k nemu
Je pevná ako mosty k nebu.
Ako brehy pospájané nimi.
Už tisíce rokov pred nami.
Je jedna istá podstata,
Na ktorej staviam svoj život,
A tou je moja istota
Ktorá roky stojí pri mne,
Ktorá myslí stále umne.
Hoc ja lietam po svete,
Hoc myslením som stále v nebi,
Myšlienky ako keby,
Nie v siedmom ale v ôsmom nebi,
Jednu pevnú kotvu mám,
Ktorá drží ma pri zemi.
Mnohokrát až krídla strihá,
Mne však vždy dá nebo dýchať,
Motýle na nebi chytať.
Pretože je on ten bod,
Kto udržuje stabilný chod.
Tá láska je už viac než cit,
Je to veličina,
Ktorá opísať sa nedá.
Rovnica,
Ktorá konca nemá.
Je to pevný silný strom,
Korene má pod zemou,
Neďaleko jadra Zeme,
Vytrhnúť ich nemôžeme.
Pretože by ten strom umrel,
Moja duša holubica,
Krídlami ho pohladí,
Ten strom v mojom pozadí.
Rozkvitne keď si dovolí,
Keď dušu svoju otvorí,
Keď rany svoje zahojí,
Holubicu pohladí
Ale krídla jej nezraní.
Ako ten strom bez koreňov nežil by,
Holubica bez krídel,
By bola mlyn bez vody,
Strom bez kvetov,
Motýľ bez odletov.
Ulita bez slimáka,
Čierna špinavá mláka,
A to nás neláka.
Pre nás potrava je láska,
Pre ten strom holubica je krása.
Pre ňu istota čo láka,
Čo pevnejšia je ako lano,
Presahuje modré nebo.
Pretože čo mnoho rokov stavia sa,
Pevne drží, búrkam, vojne odolá,
Je stabilnejšia,
Ako celý vesmír dokola.