Plamienok šialenstva
Vyšlo krásne zlaté slnko,
Zalialo svet svojou vôňou.
Tváre vyjasnené, trošku radosti.
Predsa len príde jar.
Nie a nie sa jej dočkať.
Krásnej jari, keď aj bolesť menej bolí.
Krásnej červenej, oranžovej
Zostala v nej malá škáročka
Túžila len po lúčoch.
Nechcela nič,
len nasávať teplú energiu
Smer však nebol správny,
Vie, že zablúdila,
V tmavom lese samoty.
Nasávanie príjemnej energie
v jej duši to bolo podané tak.
Pretože každý prežíva ten svoj.
S milým žltým pocitom.
Pre ktorých žije, dýcha.
Aby ju hrial lúč jarného slnka,
Keď vidí, čo spôsobil jej let.
Čas liečenia ranenej duše.
Vie, ranila druhých,
Ktorých nadovšetko miluje.
To jej dodáva viac bolesti
Zarezáva sa jej do srdca.
Krv kvapká na rany.
Pretože bojovala uletená duša
Duša, ktorá sa často cíti
Bytosťou nie na správnej planéte.
Musí ju nájsť sama
V tej svojej farebnej,
dúhovej a svietiacej
ktorú cíti vo svojom vnútri
a túži mnohokrát uletieť.
popáli okolo seba viac, než treba
Strieda pocit stratenej planéty
Planéty, ktorá opustila svoju dráhu
Dráhu, ktorú si sama zvolila
Len pocit ohnivej bomby zvnútra duše
často prepáli obrannú sféru,
a vtedy všetko navôkol
čo nedokáže ovládnuť.
Či už snažila sa uhasiť čo sa dá
Cítiť vôkol vôňu popola
A hrejivé slnko ho ešte znásobuje
Že tie črepiny, čo zostali
Pohladiť, pošúchať, poláskať
Vytiahnuť paletu farieb z duše
Tie najkrajšie, žiarivé ,
Živé, ohnivé a pulzujúce
V tichu svojej mysle
Je zdrojom ďalších krokov
Bez ktorých sa nikdy nepohne.
Veď škoda ohňa v hĺbke duše
Keď spaľovať bude len zvnútra
A nepocíti okolitý svet
V komnatách svojho bytia.
Že sme z inej planéty
Veď každý máme v sebe tú svoju.
Každý sme z tej svojej planéty.
Či už ohnivej alebo vzdušnej,
Nepozerajme však na tých,
Ktorí dajú voľnosť svojim dušiam,
Ako na čudákov, či šialencov.
Veď nikto z nás nie je úplne
Z planéty na ktorú stúpame
Každý deň.
V každom z nás
svieti plamienok šialenstva,
U niekoho menej,