Keď príde
Aaau. Ako to veľmi to bolí, už so skoro zabudla na tú bolesť, ale ona vždy príde za mnou a poriadne ma skúša pridusiť. To bola poriadna pecka, do nosa, au aj do brucha. Hnusoba jedna, už som si myslela, že sa neobjaví. No to som bola veľmi naivná. Vždy niekde sliedi a čaká na moju slabú chvíľku, kedy to vzdám a bude mi môcť skočiť na hlavu a začať ma dusiť. Jaj ale som veľmi preveľmi naivka. Keď lietam vo výšinách, vždy zabudnem, že existuje, vôbec si ju nepripúšťam. Cítim sa silná a vysmievam sa jej, že ma už nikdy nedobehne. Dokonca na ňu vyplazujem jazyk. Ja hlúpa, veď ona ma vždy vystihne vtedy, keď úplne stratím hlavu v tých svojich uletených výškach, zlapne ma a celou silou ma ťahá dole. Sviňa, je prešpekulovaná, vždy si nájde spôsob ako ma dobehnúť.
A teraz je tu zase, silno ma ťahá, tentoraz zišla z hlavy dole na nohy. Mám čo robiť, aby som sa nepodkopala pod čiernu zem. Ona veľmi dobre vie, že sa budem brániť, takže je na mňa poriadne pripravená. Už ma má prečítanú, od a do zet. Horšia ako mafia, horšia ako choroba, horšia ako mor. Preboha, prečo ma stále takto trápi? Čo som jej zjedla večeru? A nie je nikto iný na svete, na koho by zasadla? Koho by trápila? Vysmieva sami, vraj keď som tak vysoko vyletela, mala som si predtým zabezpečiť padák. Ahá, takže toto bola moja slabina. Ja hlúpa, a myslela som si, že to pôjde aj bez padáka.
Vždy zabudnem myslieť na bezpečnostné opatrenia a bezhlavo sa pustím do niečoho. Mala som si to zase poriadne premyslieť, teraz je už neskoro, musím improvizovať, pretože ma zahrabe do tej čierňavy. Zhora ma už zrazila, teraz padám dole. Pod zem, do tmy, kde ma nikto nevidí a nepočuje. Som poriadne odrezaná od sveta, nemám pri sebe nič s čím by som si pomohla. Musím rozmýšľať a poriadne pohnúť rozumom, aby som sa odtiaľto dostala, inak skapem. Síce ešte trochu optimizmu mi zostáva, lebo zatiaľ som vždy našla spôsob ako sa odtiaľto dostať. Teraz ale trochu pritvrdila, veď vidieť, že ma dobre pozná. Ale je poriadne pri sile, lebo mám už slzy v očiach. Tomu sa vie poriadne tešiť, smeje sa mi do očí, ale inak to nejde, tak plačem, teda aspoň slzím, lebo ešte aj pred ňou sa hanbím poriadne plakať.
Málokto ma videl plakať tak zhlboka od duše. Jej sa to podarilo pár krát. Zaujímavé boli však jej reakcie na môj srdcervúci rev. Najprv sa začala poriadne rehotať, slzy je tiekli od rehotu, skoro praskla. Keď som už bola na dne a nevidela som od sĺz, nepočula od vlastného plaču ani jej rehot, kľačala som na kolenách a vidím... Nič, nikde nikoho, ticho ako v hrobe. Ani ju nepočujem šuchtať sa mi za chrbtom. Asi sa voľakde skryla, hľadala som ju ale úplne zmizla. A teraz prečo? Veď ma zrazila na kolená, mala nado mnou stáť ako víťaz. Asi ten môj plač, ktorý išiel z mojich útrob ju odohnal.
Ale to bolo vtedy, tento krát zadúšam v sebe slzy a nejde to. A rehoce sa na mne, za mojim chrbtom. Chce sa mi utiecť, ale ani to neskúšam, pretože ma všade nájde. Pozná všetky moje miesta, kde sa pred ňou zvyknem schovať, takže to nemá význam. Asi budem musieť spraviť to, čo naposledy. To je to, čoho sa najviac bojím. Padnúť na kolená, potom na tvár a oblízať zem. Zakričať na mamu, aby mi pomohla. A potom prídu aj slzy z hĺbky môjho srdca. Ale viem, že to musím spraviť, aj keď je to sakramentsky ťažké. Ale zatiaľ aj tak neodíde. Tichučko sa musím pobrať na miesto, kde sa pustím do tejto mojej bolestivej obrannej meditácie. Takže, ty sviňa Samota, pozbierala som moje sily, idem....
laurova
(dominika, 6. 5. 2013 21:50)