Dom...
Dom
Vysoký, bledý, s hnedými smutnými očami. Nie muž, nie chlapec, dom. Smutne stojaci,
akoby očákaval, že niekto zmení jeho farbu, vdýchne doň život. Veď tam bol život, teraz je však prázdny, smutný, plný spomienok, bolestí, radosti, smútku, hriechov. Chladný a biely, tak strašne biely, že sa ti žiada vliať do neho slnečnú farbu. Z vnútra tiež smutný, chladný, hoci plný nábytku, vecí a spomienok. všade je veľké ticho, chlad a depresia. Už tu nič nebude ako predtým, už odišiel navždy ten smutný a zvláštny život, kde tu so zábleskami šťastia a radosti.
Prvá slza, vyťahuje mi z duše krásne spomienky. Prvé kamarátky v novom dome, v novej izbe. Sedeli sme na postelia smiali sa. Čítali zaľúbené romány a snívali o láske. Prvé rande, keď som sa s poranenou nohou tackala za ním. Smial sa na mne. Aj mama, smiali sme sa všetci. Brat hral na gitare, skúšala som moje prvé tanečné kroky. Stužková, keď videla mama moje prvé tanečné predstavenie a so slzami v očiach vravela, že sa oplatilo počúvať dupot z hornej izby.
Slza, keď som pri každom zvuku zvončeka pribehla k oknu a každú chvíľu som ho očakávala v jeho zelenej uniforme. A potom liala slzy do vankúša, že neprišiel.
Slza pre lastovičky, ktoré každé ráno hlučne spievali svoju rannú pesničku na vysokej breze pred domom.
Slza pre záhradku, kde mama s láskou pestovala jahody, ktorých sladkú chuť stále cítim.
Slza pre maminu polievku, ktorú varila s láskou.
Slza pre otca, pre jeho stromčeky, ktoré s láskou zasadil.
More sĺz za otca, ktorý tu nechal svoj život, ktorý tu nechal svoju silu v jeho múroch.Slza za neho, pretože tu vydýchol naposledy, tu opustila duša jeho telo, sem prišla pre neho tá s kosou.
Oceán sĺz za mamu, opustila ho v ukrutnej bolesti. Oceány sĺz, ktoré sú za ňu. Zrástla s tým domom, hoci ho v hĺbke svojej duše nenávidela. Nechcela ho a musela, bolo rozhodnuté. V tichosti zomierala od prvej chvíle, ako prešla dverami. Nikdy som to na nej nevidela, vždy sa smiala, ale trpela. Smiala sa pre nás, maskovala svoju bolesť, veľmi dobre. Teraz už viem, že nebola šťastná.Preto je dom taký smutný.
Obaja, otec aj mama, nikdy nenašli vhodnú farbu na život. Vždy bolo všade bielo a smutno. Ani slniečko nechcelo vliezt cez okno. Nedarilo sa zasiať semienko šťastnej rodinnej harmónie. Nešlo to. Hoci to tak vyzeralo,chcelo sa to podobať.
Slza pre môj domov, hoci bol len krátko, predsa to bolí, že som ho stratila tak rýchlo. Čakala som, že sa to raz zmení. Viem, nebolo to vždy také smutné. Moje krásne piatky, keď sme sedeli v kuchyni s mamou a do noci rozoberali život, nechcelo sa mi odísť. Boli to tie štastné chvíle. Tie piatky zomreli, odišli s mamou. Chýbajú a bolia. Moje piatky už istý čas nepatria mame. Ťažko nájsť náhradu za ne. Asi to bude tak stále.
Znova bolesti a mama. Hoci to začalo domom. Ale ten dom, keď si spomeniem na jeho tvár, bol ako mama.Úsmev, za ktorým sa skrýva bolesť. Smutný úsmev.
Ešte si neviem zvyknúť, že sa do neho nasťahoval život, že je tam radosť a láska.Hoci mu to právom patrí, veď na to čakal. Stále ho vidím v tých posledných farbách. Sivá a biela.
Asi to musí doznieť. Smutné spomienky musia prebolieť, radostné vyjsť napovrch z hĺky môjho srdca. Ešte to chvíľu potrvá...