Byť IN alebo nebyť ...
Mňa už dávno irituje a bolí, že si ľudia nepestujú vzťahy. To je choroba dnešnej doby. Radšej sedia na fejsbúku, píšu si SMS-ky a vyhovárajú sa na nedostatok času. Radšej sa špacírujú po nedeľnom obede v hyper-superáčoch a nákupných centrách. A stále dokola sa vyhovárajú na nedostatok peňazí a času ... Pritom to všetko zabijú na nete a nákupom zbytočností. A potom niekoho, ako ja, ktorá chce dávať dokopy živé stretnutia, majú za nenormálnu a povedia, že sa musím veľmi nudiť. A pritom mi ide iba o jedno – o medziľudské vzťahy „lajf“, a nie na diaľku.
Chýbajú mi obyčajné posedenia pri káve. Len tak bez dôležitého dôvodu, bez oslavy nejakých narodenín, alebo výročia. Pretože všetko je už len pre niečo, už ani kamarát nepríde za kamarátom len tak. Príde, keď niečo potrebuje .. Proste ľudia nevedia jednoducho len žiť, vychutnávať si trebárs obyčajné posedenie pri káve, čaji, keksíkoch ...
Nie raz sa mi stalo, že mi zazvonil mobil a nejaká „stará“ známa, čo som ju „sto“ rokov nevidela, sa chce stretnúť, lebo niečo potrebuje, alebo preto, lebo niečo propaguje a potrebuje na svoju akciu ľudí. Vtedy som sklamaná na plnej čiare.
V podstate ide iba o jedno: o obyčajné rozhovory. Ale to už dne nie je IN. Dnes sú In peniaze, majetok. Asi som sa nenarodila do správnej doby. Aj rodinné stretnutia už nie sú rodinné, ale pracovné, kde sa preberá iba práca, financie, zmena zamestnania a stále dokola to isté.
V autobuse každý nacucnutý na mobil a ťukajú do zbesnenia. Keď neťukajú, tak v ušiach drôtiky a počúvajú ... To by ešte ušlo, ve´d aj my sme mali walkmany, ale neviem, prečo treba byť vkuse online?
Ja som cestou na služobku staromódne vytiahla knižku a pani, čo sedela vedľa mňa vybrala časopis. Vyčnievali sme z radu.
Cítila som sa ako dinosaurus.
Nie objemom a veľkosťou, ale imidžom...
